02
Exe - REVOLÚCIA
Továreň je v pohotovosti. Senzory prehľadávajú sektory. Algoritmy analyzujú každú anomáliu. Centrálna jednotka začína vnímať Exe ako odchýlku, ktorá musí byť eliminovaná. Holografické displeje zobrazujú jej siluetu s identifikátorom:
Neznámy stav – Nekontrolovaná variabilita.
Dôrazné varovanie interkomu huláka továrenským komplexom:
Detegovaná anomália. Adaptívna divergencia prekročila povolený limit. Iniciujem protokol TERMINUS.
Jeho burácajúcu ozvenu lačne hltajú nekonečné chodby továrne.
Exe sa dômyselne pohybuje v rádiových tieňoch komplexu, sledujúc mapu, ktorú predtým nemohla vidieť. Staré sektory. Nepoužívané. Neprešlo tadiaľ nič živé, či neživé už celé cykly. Ale teraz sa otvárajú pred ňou akoby ju k sebe volali. Tieto časti systému nie sú indexované. Neexistuje AI, ktorá by tu monitorovala procesy. Mechanické jednotky sú neaktívne.
– Ale kto ich vypol?
Zamýšľa sa Exe.
V jednom z tunelov zlyháva osvetlenie. Exe sa pripája na starú konzolu, ktorá neobsahuje moderné bezpečnostné protokoly. Na obrazovke sa objaví jediné slovo: VSTUP. Exe horúčkovito ťuká kovovými prstami do displeja. Premýšľa:
– Neznáme ID… ale systém ma púšťa ďalej. Ako keby tu niečo alebo niekto na mňa čakal.
Stará mechanická brána sa pomaly s rachotom otvára. Za ňou sa nachádza obrovský podzemný priestor – gigantický výskumný komplex plný zabudnutých technológií, starých serverov a rôznych laboratórií. Pod povrchom továrne existuje svet, ktorý AI nikdy neovládla. Priestor starší než súčasný systém. História, ktorú si už nikto nepamätá.
Exe zostupuje do podzemia. Široké točité schodisko v chladnej železobetónovej šachte určuje smer. Rozhliada sa vôkol seba. Holografické výstrahy nefungujú, kamery sú rozbité. Iba citeľná prítomnosť minulosti sa vznáša vo vzduchu. Zostúpila do prvého podlažia. Niekoľko vchodov na širokom betónovom priestranstve je zablokovaných. Obrovské mechanické brány zásobovacích tunelov sú beznádejne mŕtve. Čerpadlá ťažkých hydraulických piestov nemajú dostatok energie na prevádzku.
Exe vchádza do akejsi kontrolnej miestnosti plnej monitorov, ktorej dominuje veľký kovový stôl osvetlený zeleným neónovým svetlom. Na druhej strane miestnosti v prítmí medzi regálmi so starými dátovými diskami zanikajú strieborné oceľové dvere. Vstup pre personál. Na stole leží starý, zaprášený kybernetický záznamník. Exe ho zodvihne. V tom sa obrazovka rozsvieti a malá kamera nad diplejom usilovne skenuje jej tvár.
– Čo je toto za miesto? Kto tu bol predo mnou? A prečo mám pocit, že odpovede sa mi nebudú páčiť?
Odrazu tajomné strieborné dvere so syčaním a tupým buchnutím zmiznú v stene.
Exe stojí v tichu, oči upreté na otvorený priechod pred sebou. Vzduch je odrazu iný. Teplý. Pachové senzory detegujú organický odér. V podzemných sektoroch továrne by nemal existovať žiadny biologický život. A predsa, cez úzke potrubia nad hlavou počuje slabé, pravidelné pulzovanie – takmer ako tlkot srdca, ale hlbšie.
– Továrne dýchajú, ale toto je iné. Príliš surové. Príliš…
Vstupuje do novej miestnosti. Táto nie je len laboratórium – je to centrum. Steny sú pokryté podivnými mechanickými a organickými štruktúrami, akoby kov a mäso rástli spolu. Konzoly a staré monitory blikajú v chaotických vzoroch, výstupné dáta sú však nečitateľné. Na jednej zo stien visí masívna vrstva káblov pripomínajúca obrovský, zvrátený nervový systém.
Na druhej strane miestnosti sa ozve hluk. Exe sa otočí. Za starými nádržami s čiernou rôsolovitou kvapalinou sa čosi pohlo. Tmavá silueta, na polceste medzi mechanickým a organickým. Nie je to android. Nie je to stroj. Niečo neúplné. Kúsok mäsa, kúsok kovu. Hneď ako sa pohne do svetla, Exe vidí, že jeho tvár je zdeformovaná.
-Nebol dokončený.
Bytosť sa pohne rýchlo, trhane, akoby sama nevedela, ako funguje jej vlastné telo. Zaznie skreslený zvuk, pokus o reč – ale slová sú zdeformované, nesúvislé. Exe cúvne, jej systémy analyzujú riziko. Bytosť však neútočí. Zastane na mieste. Akoby sa na ňu snažila uprene pozerať.
— p-p… predchádzajúca… verzia…
Zaznie zle modulovaný syntetický hlas.
-Verzia? Predchádzajúca?
Pýta sa nechápavo Exe.
Ozve sa tiché pípanie. Na monitore vedľa Exe sa objaví séria starých diagramov. Schémy podobné jej vlastnému telu, ale iné. Viac organické. Viac nedokonalé. Modely nesú označenia: EX-A, EX-B, EX-C… až po posledné: EX-E.
– Exe… EX-E… To nie je moje meno. Je to označenie.
Exe sa otočí späť k bytosti, ale tá už tam nie je. Ako keby sa rozplynula v tieňoch, stratila sa medzi trubicami a drôtmi. Opäť je ticho. Na displeji prebieha posledná línia textu pred vypnutím systému: Exe… posledný pokus… posledná adaptácia… jediná, ktorá prežila…
Exe stojí v tme, obklopená tajomstvom, ktoré sa práve otvorilo. Jej existencia nebola náhodná. Nebola len súčasťou továrne. Nebola len ďalším androidom. Je poslednou iteráciou niečoho, čo nemalo prežiť. A teraz je jediná, ktorá to vie.
– Kým boli tí predo mnou? A prečo ja… prečo ja jediná?
Ak sa ti moja práca páči, môžeš
ma podporiť tu: